smblog18

Nastala moja chvíľa. Rodina spí a ja tu sedím sám. Počúvam hudbu, v ruke mám ošúchanú knihu, oči čítajú známe riadky, ale v hlave víria myšlienky. Všetky moje nápady, plány. Celý deň bojujem s povinnosťami, s únavou, teraz konečne žijem. Táto chvíľa patrí mne, môžem urobiť všetko. A preto nerobím nič. Vymýšľam, plánujem, rozvíjam príbehy, skladám melódie. A potom, keď príde čas, vypnem hudbu, zavriem knihu a idem spať.

Ešte by som vydržal, ale viem, že zajtra sa zas zobudím ako otec, ako manžel, ako zamestnanec, ako človek. Už nebudem sám sebou. Budem bojovať s únavou, s povinnosťami. Budem patriť iným. Musím si oddýchnuť, aby som aj zajtra mohol využiť tú chvíľu. Keď budem sám. Keď budem svoj.

Budem mať v hlave plány, ktoré nikdy neuskutočním. Príbehy, ktoré nikdy nenapíšem. Melódie, ktoré nikdy nezahrám. Na stole stĺpec nových kníh, ktoré nikdy neprečítam. V ruke stokrát prečítanú knihu, v slúchadlách hudbu, a nezačnem nič, čo by som nedokázal dokončiť. Neurobím nič a budem sám sebou.